Paquita Gutiérrez mala smrteľnú hrôzu zo zubárov. Zopár posledných dní ju trápil zub. Najprv dúfala, že to jednoducho prejde, potom skúšala všetky lieky z lekárničky tlmiace bolesť. Po troch dňoch išla za susedou Carmen, ktorá jej všemožne radila. Po piatich dňoch, keď to nemohla viac vydržať, dohodla si schôdzku s vynikajúcim dentistom, doktorom Salomonom Mimranom , o ktorého reputácii sa hovorilo i v Paríži. Paquita, ktorej ďasná boli zdeformované enormným abscesom si sadala do zubárskeho kresla, ako by išlo o kreslo elektrické.
“Oktor, bude to ‘oliet? ” opýtala sa Paquita, slovami deformovanými zápalom.
“Nie madam, nebudete nič cítiť”, klamal doktor, “ste v dobrých rukách”. „Pozrime sa na to, otvorte ústa a pozrieme sa na pokazenú šestku.“ “Ehh….už sú otvorené” povedala madam Gutiérrez.
Na štvrtú dávku anestézia začala účinkovať. Mala dojem, že jej jazyk bol kusom handry. Chcela niečo povedať, avšak vydala len nezrozumiteľné hrdelné zvuky. Doktor si myslel, že to bude ľahké, avšak keď sa mu v rukách pokazil druhý pár klieští, začal mať pochybnosti. „Uvoľnite sa, všetko sa vyvíja dobre“, klamal znova doktor, keď si zapieral svoju nohu o ľavé plece pacientky v snahe získať lepšiu polohu na páčenie zuba. Paquita Gutiérrez ľutovala, že nespísala svoju poslednú vôľu. Po 40 minútach boja a po nadľudskom úsilí sa doktorovi podarilo vytiahnuť rebelský zub. S pýchou ho pozorne prezeral a … začal cítiť kvapky potu stekajúce mu po krku. “Pozrime sa, otvorte ústa…” povedal doktor a rozklepal sa, keď uvidel, že zub, ktorý držal vo svojich kliešťach… bola päťka v perfektnom stave.
